02
Hoci urán objavil až koncom 18. storočia nemecký chemik Martin Heinrich Klaproth, jeho využitie vo forme oxidu uraničitého (UO2) sa spomína už v roku 79 n. l., kedy ho Rimania používali ako farbivo pre keramické glazúry a sklo kvôli jeho zvláštnemu a obľúbenému žltozelenému odtieňu. Toto bolo vlastne jeho jediné využitie až do konca 19. storočia.
Keď Klaproth objavil urán zo vzorky rudy smolinca z českých jáchymovských strieborných baní, nazval ho podľa novej planéty objavenej o osem rokov skôr – Uránu, ktorá zase svoj názov získala z gréckej mytológie podľa prvotného boha nebies. Na základe chemických reakcií si Klaproth myslel, že objavil nový prvok, hoci v skutočnosti išlo o oxid uránu.
Čistý urán izoloval až v roku 1841 francúzsky chemik Eugéne-Melchior Péligot zahrievaním tetrachloridu uránu s draslíkom. O jeho rádioaktivite však zatiaľ nemal nikto ani tušenie. Jej objav ešte len mal prísť.
Vesmírny urán pravdepodobne vznikol pred 6,6 miliardami rokov v supernove. Nachádza sa všade – v zemi, vo vode, aj v ľudskom tele. V horninách je najčastejšie v koncentrácii 2-4 ppm (častíc na milión). Podľa vedeckej štúdie liter vody zo slovenského horského potoka obsahuje asi 0,001 mg uránu. Hoci si ľudia urán najčastejšie spájajú s rádioaktivitou, polčas rádioaktívnej premeny jeho najbežnejšieho izotopu U-238 je až 4,5 miliardy rokov, čo znamená, že naozaj nepatrí medzi veľmi rádioaktívne prvky. Urán sa štiepi na rádium, potom na radón, polónium, až sa nakoniec rozštiepi do svojej finálnej stabilnej formy – na olovo.
