04
Asi rok po objavení žiarenia X chcel francúzsky fyzik Antoine Henri Becquerel spraviť experiment s fluorescenčným materiálom. Bolo to ich rodinné posadnutie – pokusy s fluorescenciou a fosforescenciou robil aj jeho otec a dedo. Zaujímalo ho, či by niektorý z minerálov z jeho veľkej zbierky tiež mohol žiariť. Položil soľ uránu na zabalený fotografický papier a myslel si, že keď slnko osvieti urán, ten zanechá stopu po röntgenovom žiarení na fotografickom papieri. V Paríži sa však v tom čase obloha zatiahla, a tak celú experimentálnu sadu vložil do zásuvky. Po niekoľkých dňoch, keď opäť vyšlo slnko a chcel pokračovať v experimente, zistil, že urán zanechal na fotografickom papieri jasné stopy po žiarení, aj keď bol v tme. To, čo Becquerel náhodne objavil bola – rádioaktivita.
V roku 1903 za to získal spolu s Pierrom a Marie Curie Nobelovu cenu za fyziku.
Ďalším významným úspechom Becquerela bol objav fyziologických účinkov žiarenia. Vo svojej správe z roku 1901 píše o popáleninách, ktoré si spôsobil, keď vo vrecku vesty nosil aktívnu vzorku rádia od Curieovcov. Aj to bolo inšpiráciou pre ďalšie skúmanie, ktoré nakoniec viedlo až k medicínskemu použitiu.
