Každá súťaž, aj tá, ktorú sme nevyhrali, vás niečo naučí. Ak dokážete analyzovať a kriticky posúdiť seba a svoju prácu, nakoniec sa dostanete do bodu, kde chcete byť – vraví Leszek Orzechowski riaditeľ výskumnej stanice LunAres a člen poroty Misia Mars.
Čo si vyštudoval a kedy si zistil, že sa zaujímaš o vesmír? Dostal si nejaké knihy o vesmíre alebo ťa rodičia vzali na nejaké „vesmírne“ výlety?
Študoval som architektúru, ale vždy som vedel, že budem robiť veci spojené s vesmírom. Ako dieťa, keď som bol chorý a chýbala mi škola, som sledoval dokumentárne filmy o prieskume vesmíru. Byť vesmírnym vedcom bola pre mňa tá najlepšia vec na svete. Nechcel som sa stať astronautom, chcel som byť taký cool, ako tí vedci. 🙂 Môj otec je chemik a mama profesorka na vysokej škole. Rodičia boli radi, že som počas choroby takýmto spôsobom trávil čas. Spomínam si, že keď som mal sedem rokov, môj otec ma vzal do jedného lesa na miesto, kde údajne padol meteorit a vytvoril kráter. A pri tej príležitosti mi rozpovedal príbeh o Tunguskej udalosti z roku 1908. Táto príhoda mi najviac utkvela v pamäti.
Si vesmírny architekt, čo to znamená? Navrhuješ budovy, ktoré budú použité vo vesmíre na Mesiaci alebo habitáty (obydlia) pre posádku simulovaných misií tu na Zemi?
Vesmírni architekti navrhujú vesmírne obydlia a dopravné prostriedky, ako sú prieskumné rovery spolu s inžiniermi. Aby sme však boli úspešní v tom, čo robíme, musíme svoje projekty otestovať a byť zároveň aj vedcami. Práve preto sme vytvorili LunAres – aby sme sa dozvedeli viac o vesmírnej architektúre a o tom, ako na ňu ľudia zareagujú. Ako tím sa veľa učíme z práce so sociológmi, lekármi a psychológmi, ktorí skúmajú astronautov zúčastňujúcich sa simulovaných misií.
Ty a tvoj tím ste získali niekoľko ocenení na súťažiach. Ktoré z nich si najviac ceníte?
Každá súťaž – aj tá, ktorú sme nevyhrali – vás niečo naučí. Vždy sa máme čo učiť, a aby som bol úprimný, na začiatku môžete aj prehrávať. Ak však dokážete analyzovať a kriticky posúdiť seba a svoju prácu, nakoniec sa dostanete do bodu, kde chcete byť. Náš tím sa v roku 2015 zúčastnil súťaže NASA 3D-Printed Habitat Challenge, ale nevyhral. Prehrať v konkurencii s najväčšími vesmírnymi agentúrami a architektonickými spoločnosťami na svete – to bola priam až česť! Nedávno sme získali druhé miesto v súťaži Mars Colony Design Competition, vďaka ktorej dostal náš projekt samotný Elon Musk, generálny riaditeľ spoločnosti SpaceX. Pre mňa to bola spomienka a skúsenosť, na ktorú sa len tak ľahko nezabúda.
Ako si sa dostal k výskumnej vesmírnej stanici LunAres?
No… Ako to povedať. LunAres som vlastne založil ja. Naša dizajnérska skupina bola súčasťou medzinárodného študentského tímu HECATE, ktorý v roku 2015 vyhral súťaž Európskej vesmírnej agentúry ESA Moon Challenge. Bol to obrovský úspech, ktorý vlastne odštartoval vybudovanie výskumnej stanice LunAres. Navrhli sme samotnú stavbu, postavili ju a teraz prevádzkujeme v nej aj laboratórium. Je to príbeh o odhodlaní a sústredení sa. Prešli sme dlhú cestu a teraz vidíme výsledky. Veľmi nás to napĺňa.
Stal si sa riaditeľom LunAres. Ako vyzerá tvoj deň? Manažuješ a pripravuješ každý tím simulovanej misie?
Mohli by ste ma nazvať frontmenom výskumnej stanice, ale mám skvelý tím, ktorý občas riadi zas mňa (smiech). Všetko sme postavili a otestovali spolu, vieme, ako všetko funguje. Trénujeme každú jednu posádku simulovanej misie, rozprávame sa s každým vedcom, musíme sa vzájomne čo najviac informovať. Áno, som ten, čo robí rozhodnutia, to je pravda. Mám ale dosť skúseností na to, aby som zastrešil väčšinu aktivít a tém týkajúcich sa simulovaných misií a samotného LunAresu. Častokrát ma však manažuje môj vlastný tím, ktorý presne vie, čo má robiť. Ja som dobrý v robení rozhodnutí a vytváraní spoluprác, zvyšok tímu je zasa dobrý vo veciach, ktoré mne chýbajú.
Ako často navštevuješ LunAres? Pracuješ väčšinou zo svojej kancelárie vo Vroclave?
Sme tam pár dní dvakrát do mesiaca. Náš tím navštevuje stanicu pred každou misiou, aby pripravil priestory a vyškolil posádku. Intenzívny tréning trvá niekoľko dní, počas ktorých sa simulovaní astronauti dozvedia, ako funguje stanica a ako vykonávať experimenty. Keď sa misia začne, vrátime sa späť do Vroclavu, aby sme monitorovali posádku a podporovali ju z diaľky. Po ukončení misie sme prvými ľuďmi, ktorých posádka vidí.
Čo je najťažšia/najväčšia výzva pri simulovanej misii na stanici LunAres?
Najväčšou výzvou je skutočnosť, že vždy sa môže stať niečo nečakané. Posádka sa totiž musí vedieť prispôsobiť meniacim sa podmienkam. Môže dôjsť napríklad k výpadku elektrickej energie alebo sa im môžu poškodiť zariadenia, na ktorých robia výskum. Musia sa s takýmito situáciami vyrovnať a riešiť ich ako v reálnom živote.
Leszek Orzechowski. Zdroj: archív respondenta
Čo je podľa teba pre posádku najnáročnejšie?
Okrem neočakávaných udalostí je najnáročnejším aspektom žiť s cudzími ľuďmi na malej ploche výskumnej stanice. Na začiatku je všetko v poriadku, ale po chvíli ste unavení. Pre väčšinu je to zaujímavá skúsenosť. Počas misií sú samozrejme stále nejaké výmeny názorov, vyskytujú sa hlavne uprostred trvania misie. Nie každý tím sa háda, ale u 25 až 30 % misií zažíva posádka určité napätie medzi jednotlivými členmi. Hoci takmer každý človek má nejaké nesympatie voči ďalším členom posádky, vždy existuje spôsob, ako problém vyriešiť. Po misii si často uvedomujú, že to bola maličkosť, ktorá vyvolala hádku či výmenu názorov. Počas dlhodobej izolácie, ktorej sú vystavení členovia posádky, sa totiž menia reakcie aj na najmenšie nezrovnalosti, a to je práve zdrojom vedeckého výskumu.
Bol si aj ty členom posádky simulovanej misie?
Ja sám som sa zúčastnil troch misií. Každá z nich bola iný zážitok. Mal som skvelých členov posádky a často si doteraz občas voláme. Niektorí z mojich členov posádky stále vykonávajú výskum na stanici LunAres, takže máme príležitosť stretnúť sa raz za čas.
A čo reálna cesta do vesmíru, trebárs na Mars? Dal by si sa nahovoriť?
Chcel by som ísť na Mesiac. Ale na Mars? Neviem, či mám na to. Rád by som navrhol výskumnú stanicu pre Mars – to určite áno! Ísť tam by znamenalo opustiť mojich rodičov, snúbenicu a moju mačku na tri až štyri roky, to je dlhý čas! Je to dosť nebezpečné a riskantné… takže možno by som nešiel medzi prvými. Ale s lepšou technológiou v budúcnosti a rýchlejšími cestovnými časmi… ÁNO! Bol by to splnený sen navštíviť inú planétu.
Sleduješ najnovšie správy o misiách na Mars? Aké objavy ťa doteraz prekvapili?
Samozrejme, že sledujem. Vždy čakám na správy o roveri Perserverence a minihelikoptére Ingenuity. Skúmam nové fotografie z krátera Jezero alebo čítam o experimentoch, ako je MOXIE. Je to maličké zariadenie v tvare škatule o rozmere 24 x 24 x 30 cm. Vyrába kyslík z marťanskej atmosféry bohatej na oxid uhličitý, za hodinu vie vyprodukovať dostatok kyslíka pre jedného astronauta, aby mohol dýchať 10 minút. Možno to bude jedného dňa štandardné zariadenie pre skafander.
Leszek Orzechowski. Zdroj: archív respondenta
Slovensko sa len nedávno stalo pridruženým členom Európskej vesmírnej agentúry ESA, zatiaľ čo Poľsko je plnoprávnym členom od roku 2012 ako 20. členský štát. Čo toto členstvo znamená pre krajinu?
Členstvo v ESA dalo poľskému vesmírnemu priemyslu možnosti rýchlejšie sa rozvíjať – a to sa aj potvrdilo! Poľské spoločnosti v prvých rokoch získavali skúsenosti a odborné znalosti. Teraz prispievajú k rastúcemu počtu projektov a programov ESA. Nemôžem sa dočkať, kedy aj vaša krajina bude plnohodnotným členom. Slovensko je už dosť aktívne v oblasti vesmírneho priemyslu, vďaka členstvu sa bude ďalej rozvíjať a rásť.
Existuje v Poľsku podobná súťaž pre stredoškolákov ako Misia Mars na Slovensku? Na čo sa najviac tešíš?
Nie, v Poľsku nemáme nič podobné. Som doslova nadšený z nápadu, že organizujete takú súťaž. Strašne sa teším na všetky zaujímavé projekty slovenských stredoškolákov. Môj tím sa už nevie dočkať na realizáciu víťazného projektu, aj my budeme mať príležitosť naučiť sa niečo nové.
Čo by si na záver odporučil študentom, ktorí sa do súťaže Misia Mars zapoja?
Viem, že toto asi nebudete chcieť počuť, ale musíte mať na pamäti, že aj výskumníci s dlhoročnými skúsenosťami robia chyby pri príprave svojich experimentov. Takže testovanie je veľmi dôležité. Niekedy niektoré aspekty experimentov nefungujú dobre počas misie a potrebujú nejaký čas, aby začali správne fungovať. Je to prirodzená súčasť výskumu, byť emocionálne pripravení vidieť to, čo nebude fungovať tak, ako ste si naplánovali. 🙂
