Dvadsaťpäťročná študentka Mendelovej univerzity v Brne, ktorá si robí doktorát na Ústave chémie a biochémie, plánuje vyniesť mikroriasy do stratosféry pomocou stratosferického balónu. Zistenia, ako tieto organizmy reagujú na extrémne podmienky, nájdu využitie v budúcnosti vo vesmíre a výpravách na Mars.
Kedy vás začali zaujímať prírodné vedy?
Pôvodne som chcela ísť študovať astrofyziku či dokonca umenie. Ale ku koncu základnej školy a počas gymnázia ma to začalo čoraz viac ťahať k biológii. Chvíľu som dokonca chcela ísť na medicínu, ale keď som počas dňa otvorených dverí na Prírodovedeckej fakulte videla labáky a spomenula som si na všetkých tých vedcov z filmov, ktorí ma tak inšpirovali, na medicínu som rýchlo zabudla. Vtedy som sa natrvalo rozhodla, že chcem byť vedkyňa a objavovať nové veci.
Na bakalárskom stupni ste vyštudovali molekulárnu biológiu na Prírodovedeckej fakulte v Bratislave, kde ste sa venovali poškodeniam DNA kozmickým UV žiarením a radiáciou. Čo ste objavili?
Človeku príde táto tematika trochu exotická, ale treba si uvedomiť, že pozemský život sa síce nevyvíjal priamo vo vesmíre, no od počiatku bol vystavený jeho vplyvom, či priamo UV žiarením alebo zemskej radiácie. Milióny rokov evolúcie na Zemi pomohlo organizmom chrániť sa a vyvinúť mechanizmy, ako sa s týmito vonkajšími faktormi vysporiadať. Pokiaľ som sa hlbšie neponorila do tejto problematiky, netušila som, ako odolné dokážu organizmy byť a zas naopak, ako krehké. No a práve poznatky a porozumenie týchto obranných a opravných mechanizmov urobia možno raz ľudstvo medziplanetárnym druhom, a preto je dôležité tieto procesy skúmať.
V knihe Žena z Marsu o životnom príbehu Mišky Musilovej, riaditeľky a vedúcej simulovaných marťanských misií HI-SEAS, sa píše, že odoberala vzorky arktických machov na expedícii na Špicbergoch pre študentku Katku. Boli pre vás? Čo ste zistili pri vašom výskume?
Áno, boli pre mňa. Rada sa na tom bavím, lebo pôvodne som Mišku poprosila, aby mi priniesla machy len ako suvenír (mala som vo zvyku brať si ich zo zaujímavých miest). Doniesla mi ich, ale len pod podmienkou, že na nich urobím výskum. Poza môj chrbát sa potajomky dohodla s mojím školiteľom, že budú témou mojej diplomovky (smiech). Mne to už len s úsmevom oznámili. Pravdaže som bola od radosti celá bez seba. Náš výskum ukázal, ako dokáže byť život odolný. Prinesené druhy machov boli druhy bežne žijúce aj u nás, avšak vďaka svojej húževnatosti sa dokázali prispôsobiť extrémnym podmienkam chladu a sucha. V rámci experimentov som ich vysušila na úroveň, keď boli fyziologicky mŕtve a aj napriek tomu sa „naštartovali“ po následnom pridaní vody do pár minút, ako keby sa nič nestalo. Pravdupovediac som tým stále fascinovaná.
Na čo sa teraz vo svojom štúdiu zameriavate?
Momentálne si robím doktorát na ústave chémie a biochémie Mendelovej univerzity v Brne, laboratórium Space Agri technologies, kde pracujem na viacerých projektoch. V rámci mojej dizertačnej práce skúmam fyziologické, molekulárne a metabolické odpovede mikrorias na UV-C žiarenie. V spolupráci s hvezdárňou vo Valašskom Meziříčí a Slovenskou organizáciou pre vesmírne aktivity (SOSA) plánujeme vyniesť mikroriasy do stratosféry pomocou stratosferického balónu. Budeme analyzovať, ako tieto organizmy reagujú na takéto extrémne podmienky, čo bude mať bohaté využitie v budúcnosti vo vesmíre a výpravách na Mars. Mikroriasy majú totiž vynikajúci vesmírny potenciál – ako potrava, na produkciu rôznych látok, ktoré sú často produkované vo väčšom množstve počas stresu, napr. vo vesmíre a na výrobu biopaliva.
Kde by ste chceli po ukončení štúdia pracovať?
Stále vravím, že by som chcela byť večný študent. To ale vedec je, preto by som chcela ostať vo výskume, možno raz aj na akademickej pôde a pomôcť študentom študovať, čo ich baví. Avšak konkrétne miesto vysnívané nemám, nakoľko osobne nič neplánujem, ale beriem príležitosti, ako prichádzajú.
Čo by ste poradili dievčatám, ktoré by chceli ísť študovať prírodné vedy?
Viem, že veľa mladých dievčat si myslí, že nie sú dosť múdre. Ja si to myslím o sebe doteraz. 🙂 Ak sa však začnete venovať vede, pochopíte, že je dobré si to myslieť, pretože vás to ženie dopredu. Nikdy sa totiž neuspokojíte s tým, čo ste zistili, ale pátrate ďalej. Taktiež viem, že veľa dievčat má rado umenie a potom narieka, že nemá rozvinutú „tú správnu hemisféru“ pre vedu. Naopak, veda potrebuje aj kreatívnu stránku. Nie len slepo spájať fakty, ale hrať sa s nimi ako s LEGOm. 🙂 Taktiež sa nesmú báť mať vlastné nápady a prinášať nové témy. Neštudujú u vás machy? Nevadí, vy budete! To ale platí pre obe pohlavia. Stáť si za svojím.
V súčasnosti pomáhate aj ako poradca v oblasti biológie na projekte Growbox. Môžete nám projekt bližšie predstaviť?
Ide o autonómnu platformu pre hydroponické pestovanie rastlín (bez zeminy, pozn. autora), konkrétne listovej zeleniny, a to aj vo vesmírnych podmienkach. Celý systém bude ako skladačka, umožňujúc zloženie viacero jednotiek do väčšieho celku. Cieľom je minimálny zásah človeka počas celého priebehu pestovania, čo by ušetrilo veľa času nielen na vesmírnych misiách. Momentálne pracujeme na tretej verzii, ktorá by mala vedieť regulovať teplotu, vlhkosť, prítok živín či dokonca úpravu pH. Takto budeme vedieť nastaviť ideálne podmienky pre konkrétne druhy rastlín, a tým zvýšiť produkciu biomasy.
Vašou vášňou sa stal vesmír, ste členkou Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity, hlavného partnera súťaže Misia Mars. Čo znamená členstvo v tejto organizácii a ako ste sa o nej dozvedeli?
Na príhode, ako som sa dostala do SOSA, sa stále bavím. Dozvedela som sa o nich cez sociálne siete. Celkom som ich bombardovala „lajkami“, a tak mi predseda, Jakub Kapuš, poslal žiadosť o priateľstvo. Žiadosť ostala medzi ostatnými, ktoré som sa rozhodla preriediť. Postupne som teda mazala všetky žiadosti o priateľstvo, až som narazila na meno Jakub Kapuš. Išla som ho vymazať, avšak podvedomie mi vravelo, že to meno poznám. Tak som mu napísala, či sa poznáme a on mi ponúkol členstvo v SOSA. Stále sa pýtam samej seba, kde by som bola, keby som ho vymazala. Byť v SOSA je to miesto na realizáciu, inšpiráciu a na bytie so „svojimi“. Taktiež mi to prinieslo množstvo príležitostí, vďaka ktorým som tam, kde som chcela byť.
Prečo by sa mali mladí ľudia zapájať do náučných súťaží ako je napríklad Misia Mars alebo iné celosvetové súťaže?
Súťaže sú príležitosti, ktoré mladých ľudí navedú na cestu, ktorou chcú ísť. Jednak získajú skúsenosti, ale hlavne kontakty. A kontakty sú ďalšie príležitosti. Je to nekonečná reťazová reakcia, ktorá môže začať práve prihláškou do takejto súťaže.
Dočítala som sa, že okrem Mišky Musilovej ste sa zúčastnili na simulovanej marťanskej misii aj vy. Kde ste ju absolvovali a čo bolo vašou úlohou?
Áno, v rokoch 2017 – 2018 som absolvovala výcvik v rakúskom Mission Support Centre (MSC), ktoré sa nachádzalo, na rozdiel od Mišky „na Zemi“ v Innsbrucku. Počas samotnej misie, ktorá trvala mesiac, som bola na pozícii „Podpora zo Zeme“ (Ground Support) a „Vzdialená vedecká podpora“ (Remote Science Support). Mojou úlohou bol plynulý chod misie, od technických, bezpečnostných, organizačných záležitostí až po personálne, ako napríklad usporiadať každý utorok filmový večer. Popri mojej hlavnej pozícii som bola aj v tíme, kde sa spracovávali geodetické dáta z terénu.
Čo bolo pre vás na misii najťažšie? Čo ste pokladali za výzvu?
Najťažšou časťou misie bola pre mňa v tej dobe angličtina, ktorú som vtedy mala na slabšej úrovni. Avšak vďaka neustálemu osobnému kontaktu, riešeniu problémov a množstvu spracovaných dokumentov som zistila, že moja angličtina nie je až taká zlá, ako som si myslela. Treba sa len odviazať, veriť, že viete robiť to, čo vás baví a zvyšok pôjde samo.
MISIA MARS: Súťaž a vyhraj!
Vyhraj výlet do Európskeho centra vesmírneho výskumu a technológií (ESTEC) v Holandsku. K tomu získate Datart poukážky na nákup v hodnote 300 eur pre učiteľa a 100 eur pre každého študenta v tíme, pre školu elektronická stavebnica Boffin 750 a ročné printové predplatné časopisu Quark.
Chcem súťažiť